Dojčenie vnímam ako…

jeden obrovský sebarozvojový projekt.
V paralelnom vesmíre k celému materstvu.

Býva to totižto často po prvýkrát obdobie,
kedy sme postavené pred všetky zrkadlá,
ktoré sme dovtedy vedeli obísť či ignorovať.

A zrazu sa nedajú.

Prichádzajú zistenia.
Prichádzajú skúšky.
Prichádza zbúranie domčeka z kariet,
o ktorom sme mali pocit že je snáď z mramoru.

Že všetko zvládeme,
ideálne samé.
Že je v pohode ignorovať telo,
ideálne stále.
Že vlastne nám určité veci nevadia,
ideálne žiadne.

Dojčenie to milé ženy všetko vytiahne na povrch.
Preto sa v ňom toľkokrát bortíme,
bojujeme a chceme odísť.
Poukazuje na všetky stránky nášho ja,
ktoré nemohli byť doteraz videné.

Dojčenie vždy je a bude vzťahom.
V prvom rade k vlastnému telu a sebe samej.

Dovolíme si ho konečne?